Autor: M&M
V mieste zvanom Arma, kde sme stravili druhu noc vo vyske 4200 metrov su iba dva domceky zo skal a plechu, zije tu iba 5 ludi a 10 lam. Zato miestny chalanisko nam tu na oleji usmazil najchrumkavejsieho a najchutnejsieho pstruha, akeho sme kedy jedli. Ranajsie cakanie na dalsi den na povoz, ktory by nas dopravil na miesto zvane Visca Grande bolo marne a tak sa vyberame s tazkymi baglami na peso po prasnej ceste. Asi po 2 hodinach slapania v dialke pocujeme auto. Ako dar z nebies prichadza terenny pick-up, v ktorom sedia traja knazi. Zvezu nas az do Visca Grande a este nas aj pohostia mandarinkami. Jeden z knazov je vysoky funkcionar z Rima, ktory je tu na navsteve. Spolocne sme sa hore pomodlili – pre Mira to bola prva modlidba v zivote a hned Otce nas po spanielsky 😉
Z Visca Grande uz po vlastnych asi 8 kilometrov a rozkladame kemp v udoli, otvara sa nam pohlad na masiv Solimany zo severu, co sme nikdy nevideli. Sme ohromeni a v duchu uz hladame idealnu vystupovu trasu a krajame obluky v snehu. Den pred vystupom presuvame kemp do 5100 metrov a robime vynasku vystroja do 5400 metrov pod ladovec.
Apu Solimane prinasame dary, v stane este varime par litrov caju na vecer a cely dalsi den a zaspavame v ocakavani zaujimaveho akcneho dna. Je 6.9.2004 3:00 am a nas budia hodinky. Za svitu mesiaca zaciname vrcholovy den. Vyrazame zo stanu, kam sa Miro musi asi po 300 vyskovych metroch vratit po zabudnute ladovcove okuliare, bez ktorych by na ladovci oslepol a Mato zatial plepe kosu pri vystroji. O 7:00 sa opat stretavame, obchadzame zaujimavo zvetrany ladovec a dostavame sa na ladovcove plato. Konecne v lyziarkach a na lyziach. Pasy sustia po stvrdnutom snehu, obchadzame par trhlin a o 10:30 sme pod strmym zlabom, ktory by nas mal pustit na vrcholovy hreben.
Davame 6 dlzok za silnej podpory sneznych kotiev. Jedna z dlzok ide cez asi 4 metrovy ladovcovy prah, kde pouzivame aj ladovu skrutku. Hore sa neznizuje len sklon ale aj tempo nasho vystupu a na vrchol prichadzame o 14:30. Splnil sa nas davny sen, pocity su nepopisatelne. Uchvatny vyhlad na altiplano a ostatne konciare, par fotiek, par zaberov na kameru a je cas na zostup. Vo vrchnej casti davame par krasnych oblukov v celkom dobrom snehu, nizsie uz opatrnejsie v miernej korke. V zlabe sa prachnivy sneh miesa s ladovymi hrudami a tak opatrnost kaze vyzut a spodnu partiu zlabu zist na peso vratane zlanaka cez ladovy prah. Do kempu sa dostavame uz po tme za pomoci GPS a ustati upadavame do zasluzeneho spanku.
Je 8.9. a sme v dedinke Cotahuasi takmer na dne najhlbsieho kanonu na svete. Relaxujeme, uzivame si horuce pramene a naberame energiu na vystup na Coropunu, kam vyrazime zajtra. Drzte palce a zhruba o tyzden budu fotky a dalsi vstup o Coropune uz z Arequipy.
M&M
