Skialpinistická a lyžiarska klasifikácia

21.2.2006
admin

Autor: Ivana Filová

Obtiažnosť skialpinistického výkonu a lyžiarskeho zjazdu je veľmi závislá na snehových a poveternostných podmienkach. Práve podmienky (vietor, teplota, snehové podmienky, ale aj psychická a fyzická pripravenosť lyžiara) najviac ovplyvňujú úspech či neúspech celej akcie. Pri tých najnáročnejších či najproblematickejších zjazdoch sa mnohokrát čaká na vhodné podmienky aj niekoľko sezón. Preto je problematické vytvorenie tak precíznej klasifikácie pre skialpinistické túry a extrémne zjady ako je klasifikácia obtiažnosti lezeckých ciest či už tatranských alebo alpských. Každý skialpinista musí počítať s rozdielmi medzi klasifikáciou uvedenou v sprievodcovi a skutočnou obtiažnosťou cesty, s ktorou sa stretne v teréne v danom čase. Tí, ktorí už listovali v lyžiarskych sprievodcoch viacerých alpských krajín sa stretli s rôznymi stupnicami. Kým v Severnej Amerike v skialpinistických sprievodcoch sa stretnete s jednotnou klasifikáciou, v Európe je to zložitejšie. Je vytvorených niekoľko stupníc, ktoré sú používané prevažne regionálne, najmä v alpskej oblasti a s rôznymi obmenami sa zavádzajú aj v krajinách s mladšou skialpinistickou históriou (Slovensko, Poľsko, Slovinsko, Česko).

Príklady niekoľkých lyžiarských sprievodcov, ktoré odporúčam pre záujemcov o lyžovanie vo voľnom teréne: 

               

Základné klasifikácie a ohodnotenie svahu vychádzajú z toho, čo lyžiar potrebuje poznať aby sa vedel pripraviť na zjazd (sklon svahu, ďĺžka trasy, expozícia terénu). Klasifikácie však stanovujú obtiažnosť za štandardných podmienok. Tu je teda dôležité uvedomiť si čo môžeme rozumieť pod pojmom štandardné podmienky:

  • dobrá poveternostná situácia, optimálna viditeľnosť, vhodná teplota pre daný typ svahu, slabý vietor
  • stabilné a normálne snehové podmienky
  • dobrá psychická a fyzická kondícia
  • dobrá výstroj, malý ruksak

V praxi sa totižto môžme stretnúť so situáciou vytvorenou aktuálnymi podmienkami, takže aj ľahší terén nám môže spôsobiť väčšie problémy pri zhoršených podmienkach.

V dostupnej alpskej, sprievodcovskej literatúre sa môžete stretnúť s 3 základnými typmi klasifikácii:

  1. Alpská stupnica (švajčiarsky alpský klub)
  2. Traynard systém – bodová klasifikácia
  3. Stupnica toponeige (francúzska stupnica)

Podľa môjho názoru je najlepší systém na hodnotenie náročnosti túry a lyžiarskeho zjazdu kombinácia alpskej stupnice a stupnice Traynard. Alpská stupnica je založená na všeobecnom ohodnotení túry, čo je súhrn množstva faktorov, z ktorých je asi najdôležitejšia technická náročnosť zjazdu. Týmto faktorom sa asi väčšina z nás riadi, keď si vyberá túru na lyžovanie. Ďalej táto klasifikácia zahrňuje aj dĺžku cesty, podiel ťažkých úsekov pri výstupe a zostupe, ale aj objektívne nebezpečenstvo ako je výskyt trhlín, sérakov, skalných prahov a obtiažnosť celej akcie z pohľadu dostupnosti terénu (dĺžka a náročnosť prístupu). Traynard stupnica je založená na bodovom hodnotení najstrmších a najexponovanejších úsekov v teréne, ktorý je inak všeobecne ľahší a menej náročný. Posudzuje sa tiež pri vyššie definovaných štandardných podmienkach.

1) Alpská stupnica (švajčiarsky alpský klub)

Táto všeobecná klasifikácia preberá klasickú klasifikáciu UIAA, známu všetkým alpinistom, kde škála tvoriaca celkovú alpinistickú klasifikáciu ide od F (ľahká) po ABO (ukrutné). Toto tu je však klasifikácia pre lyžovanie, nie pre alpinizmus, preto terén môže byť ohodnotený stupňom D pre lyžovanie, zatiaľ čo pre alpinizmus AD alebo PD:

Pridaním znamienka + (viac) a – (menej) sa klasifikuje medzistupeň, teda že ide o zvýšenie alebo zníženie o pol stupňa danej hodnoty.

Expozícia predstavuje riziko, ktorému musí lyžiar čeliť vo forme prekážok pri eventuálnom páde ako je zúženie kuloáru, skalný prah, trhlina, sérak

Pri lyžovaní strmých svahov sa expozícia mení v závislosti od snehových podmienok. Napr. už nad 400 je nebezpečenstvo pádu na zľadovatenom snehu podstatne väčšie ako v prašane.

Výsledná klasifikácia lyžiarskej túry, teda celková jej náročnosť je založená na posúdení celkovej úrovne predpokladaných ťažkosti a ich trvania, nadmorskej výšky a dĺžky túry. Táto klasifikácia je konečná a používa sa na vzájomne porovnanie túr. Vyššie spomenuté kritéria sú návodom ako zaradiť túru v rámci klasifikácie, ale nie sú absolútne. Priama, nekomplikovaná cesta v neexponovanom svahu so sklonom 450 nemusí byť nevyhnutne klasifikovaná ako TD len na základe sklonu svahu. Ak zvyšok cesty je jednoduché, ľahké lyžovanie, môže byť spokojne klasifikovaná ako AD+ alebo D.

Táto klasifikácia je často použitá v kombinácii s Traynard stupnicou pre kľúčové miesta zostupu. Týmto spôsobom klasifikacia vyjadruje celkovú obtiažnost túry ako celku spolu s najobtiažnejším zostupovým miestom.

2) Traynard stupnica (bodová klasifikácia)

Je to prehľadná, jednoduchá stupnica s len 7 stupňami, ktoré dávajú lyžiarovi dobrý prehľad o náročnosti zjazdu. Je to jediná klasifikácia konkrétneho najťažšieho miesta zjazdu:

  • S1

: ľahký terén. Nie je potrebné ovládať špeciálne lyžiarske techniky. Ide napríklad o údolné terény vedúce lesom.

  • S2 : široké svahy, nízka strmosť (25°), potrebná je technika ovládania lyže v šmyku a schopnosť točiť v snehu každej kvality.
  • S3 : Strmosť do 35° (ekvivalent čiernych zjazdoviek). Lyžiar musí byť schopný točiť v každom typu snehu. Veľké svahy s nízkou expozíciou. potrebná schopnosť kontrolovať lyže v oblúku.
  • S4 : Strmosť do 45° pri nízkej expozícii; alebo od 30° do 40° pri vysokej expozícii alebo ak sú tam úzke pasáže. potrebná veľmi dobrá lyžiarska technika. Veľké svahy s rastúcou expozíciou, alebo kuloáre so zúženým terénom.
  • S5 : svahy od 45 do 50° alebo aj strmšie ak je expozícia nižšia. možné už od 40° pri vysokej expozícii. Potrebná perfektná technika lyžovania. Strmé steny a kuloáre.
  • S6 : strmosť okolo 50° pri veľkej expozícii. cez 55° ak je nízka expozícia a krátke úseky strmej časti. Svahy s vysokou expozíciou.
  • S7 : Strmosť v častiach 60° alebo viac, alebo svah obsahujúci skoky cez terénne prekážky vo veľmi strmom a exponovanom teréne.
  • V rôznych modifikovaných verziách sa aj pri tomto hodnotení používajú znamienka + a – na klasifikáciu medzistupňa. Táto klasifikácia predpokladá štandardný sneh. Pojem štandardný je však diskutabilný, najmä pri strmších svahoch. Všeobecne však platí, že za štandardné sa považujú také podmienky, ktoré dobrý lyžiar hodnotí ako relatívne bezpečné, čo je samozrejme tiež subjektívny pocit.

    Na porovnanie použitia alpskej stupnice v kombinácii s Traynard stupnicou sa hodí niekoľko alpských zjazdov napr. z oblasti Mont Blancu:

                

                                             

    Zlyžovanie Aiguille de Bionnassay v porovnaní s Aiguille de Argentiere je, čo sa týka všeobecnej náročnosti túry rovnako hodnotené, ale technická náročnosť zjazdu je u Bionnassay vyššia. Naopak, zjazd v južnej stene Grandes Jorasses má vyššie hodnotenie podľa alpskej stupnice oproti Bionnassay, ale technická náročnosť zjazdu v najťažších úsekoch je menšia. Sedlo Col de Miage má z nich najnižšie ohodnotenie celkovej obtiažnosti túry, keďže to toľko lyžiara nevyčerpá kým tam príde (vrátane toho, že priamo v sedle je aj chata-bivak), ale zlyžovať z neho, môže byť v určitých úsekoch technicky rovnako náročné ako z Grandes Jorasses či Aiguille de Argentiere.

    3) Toponeige stupnica

    V 90 rokoch francúzsky novinár a alpinista Volodia Shashahani publikoval niekoľko skialpinistických sprievodcov, kde navrhol precíznu klasifikáciu, ktorá by lepšie identifikovala náročnosť zjazdu a skialpinistickej túry. Tento systém hodnotenia je známy pod názvom toponeige stupnica alebo “VOLO”. Táto stupnica je najpoužívanejšia vo Francúzsku vo všetkých nových sprievodcoch. Jej základným princípom je odlíšenie klasifikácie pri výstupe a klasifikácie pri zjazde. Skladá sa z 3 hodnôt, ktoré informujú lyžiara o náročnosti cesty:

    • obtiažnosť výstupu
    • obtiažnosť zjazdu
    • hodnota expozície

    Aby sme dobre poznali obtiažnosť túry je potrebné mať prehľad o všetkých 3 hodnotách ale aj s pridaním informácii o objektívnom nebezpečenstve (ľadovcové podmienky, snehové podmienky v danom čase).

    Obtiažnosť výstupu

    Hodnotenie je, podobne ako u alpskej stupnice, založené na klasickej alpinistickej klasifikácii UIAA:

        

    Na vyjadrenie medzistupňa môžu byť pridávané znamienka + a –. Táto klasifikácia pre výstup používa síce tie isté označenia ako alpská klasifikácia pre skialpinistické túry, ale nevyjadruje to isté. Vo VOLO stupnici hodnota AD alebo D je opis len výstupovej trasy, kým v alpskej stupnici je to opis celej túry vrátane zjazdu a expozície. Aj vo Volo stupnici ohodnotenie výstupu zahrňuje tradičné alpinistické faktory (odľahlosť túry, nadmorskú výšku, dĺžku túry a prevýšenie).

    Obtiažnosť zjazdu

    Tu sa posudzuje samostatne technická obtiažnosť cesty pre lyžovanie. Škála má 5 základných stupňov od ski1 po ski5:

                     

    Každý “ski” stupeň sa ešte delí na 3 podkategórie, napr.:

    ski 3.1

    Stupeň 3 ale mierne ľahšie.

    ski 3.2

    Stupeň 3

    ski 3.3

    Stupeň 3 ale mierne ťažší.

    Stupeň ski 5 je otvorený smerom hore a tak sa môžeme stretnúť s hodnotami aj od 5.1 do 5.3 ale aj 5.4 a 5.5:

                    

    Hodnotenie expozície

    Na rozdiel od alpskej stupnice, stupnica Volo priamo hodnotí expozíciu. Expozíciu určuje charakter terénu, ako je strmosť svahu, dĺžka a zakrivenie kuloáru, prekážky na svahu (skalné prahy, séraky, trhliny), ktoré môžu lyžiarovi pri eventuálnom páde spôsobiť zranenia, alebo až smrť. Samozrejme aj hodnota expozície závisí od snehových podmienok, takže si treba uvedomiť nasledovné:

    • od 30° je nemožné zastaviť pád na zľadovatenom snehu
    • od 40 – 45° je nemožné zastaviť rozbehnutý pád aj na bežnom snehu
    • od 50° ak sa nepodarí zastaviť pád okamžite, tak je nemožné ho zastaviť aj v hlbokom snehu.

    Stupnica Volo hodnotí expozíciu 4 stupňami:                           

    Hodnotenie expozície však nezohľadňuje objektívne riziká (pád kamenia, sérakov, lavíny), takže každý lyžiar musí podľa poveternostných a snehových podmienok sám zhodnotiť situáciu v danom čase. Expozícia je kritický faktor práve v skialpinizme, pretože lyžiar nepoužíva lano na istenie. Možno niekto nebude súhlasiť, ale doba istených zjazdov (čo bolo prevažne v 70 rokoch) je už preč. Výnimkou sú však ešte aj dnes niektoré problematické miesta, kde pri prvozjazde je možné tolerovať priistenie sa, alebo v pasážach ktoré sa obvykle prekonávajú týmto spôsobom.

    Na porovnanie túr a aplikáciu týchto stupníc uvádzam niekoľko príkladov z Álp. V každom je uvedená alpská klasifikácia s kombináciou s Traynard stupnicou a ohodnotenie zjazdu a expozície podľa Toponeige stupnice:

           

                                


    Klasifikácia v ostatných vysokohorských terénoch

    Vo Vysokých Tatrách je to asi najzložitejšie. Autori zjazdov ich klasifikovali rôznymi modifikovanými stupnicami, ktoré su nejednotné a neprehľadné. Najčastejšie sa môžete však stretnúť so 6 dielnou stupnicou, ktorú v 80 rokoch vypublikoval Henryk Wenersky vo svojom sprievodcovy “Naciarstwo wysokogórskie”. Táto stupnica je použitá aj v slovenskom sprievodcovi od B. Štofana “Extrémne lyžovanie”. Je to bodová klasifikácia pre najťažšie miesta, ktoré sa v ceste nachádzajú:

    I

    veľmi ľahká

    do 30°

    II

    stredne ľahká

    do 40°

    III

    ľahká

    40°miestami 45°

    IV

    stredne ťažká

    40 – 45°

    V

    ťažká

    45 – 50°

    VI

    veľmi ťažká

    50 – 55°

    Medzistupne sa označujú znamienkami + a -. Náročnosť sa zvyšuje exponovanosťou svahu a opisuje sa slovne (mierne exponovaná, exponovaná, veľmi exponovaná).

    Na porovnanie tejto klasifikácie uvádzam niekoľko príkladov z tatranských túr a zjazdov (v každom príklade je aj ohodnotenie Traynard stupnicou): 

           

                     

    Slovinsko je krajina s bohatou históriou extrémneho lyžovania a s množstvom lyžiarov európskeho a svetového mena. Klasifikácia, ktorú nájdete v slovinských sprievodcoch je kombináciou severoamerickej 7.dielnej stupnice, ktorá ohodnocuje všeobecnú obtiažnosť (podobne ako alpská stupnica) a Traynard stupnice na ohodnotenie najťažších miest zjazdu.

                 

    Niekoľko príkladov túr ako ich opisuje slovinská klasifikácia:

    • Grossglockner, Pallavicini: V, miesta S6
    • Schareck, Centrálny kuloár: V-, miesta S5
    • Triglav, SV stena (so sedla na lednik): IV+, miesta S5
    • Triglav, S stena (slovinská cesta): VI, miesta S6.

    Zdroje informácii z ktorých autorka čerpala:
    – Jamesák 1/2005: Rasťo Križan – Klasifikácia túr a zjazdov.

    Komentáře

    komentářů

    Komentáře

    komentářů