Autor: M&M
Prvy usek este ideme po asfalte, ale asi po hodinke jazdy zacina zaujimavy drsny teren. Cesta sa zuzuje Pred nami sa otvara nekonecne udolie so strmymi svahmi, ktorymi sa vlni cesta po ktorej premavaju auta, nakladaky, autobusy a … cyklisti 😉
Sme tu s cestovkou, ktora nam slubovala najnovsie biky v meste. Ked sme ich zbadali, boli sme dosti
zhrozeny ich stavom, teraz vsak uz zaciname chapat preco su v takom hroznom stave. Tuto cestu pri dennom nasadeni asi nevydrzi dlho ziaden povoz bez nasledkov. Valime si to dole kopcom serpentinami, iba obcas sa mi mihne v uhle zraku hlboka priepast vedla mna. Rychlost je vsak coraz lakavejsia. Pred nami vsak ide “scout” ktory kontroluje cestu a vzdy nas upozorni na oproti iduce auta, aby sme zastali a nechali ich prejst. To by asi nebolo prijemne stretnutie 😀
Cesta smrti bola vybudovana vojnovymi zajatcami, pricom povodne rozsirovali uzky chodnicek na stavbu zeleznicnej trate. Miestni inzinieri sa vsak “trosku” sekli a zle si vyratali zakruty a sklon. Kazdopadne nakoniec zistili, ze ziaden vlak tadeto nikdy jazdit nemoze, tak tu vybudovali cestu pre auta. Na tejto ceste su zmenene dopravne pravidla. Jazdi sa tu na lavej strane, aby sofer mohol sledovat krajnicu, ktoru na lavej strane cesty predstavuje zraz miestami az 
500 metrov hlboky. Zvodidla tu nepoznaju, takze zle vybrata zakruta alebo ine nerespektovanie krajnice znamena istu smrt v hlbinach. Kazdy rok si vyziada tato cesta desiatky obeti. Pred 2 rokmi tu naslo svoj koniec 43 ludi v autobuse, ktory sa zrutil do doliny. Asi 3 tyzdne pred nami sa tu zrutil kamion, ktoreho posiadka to uz tiez nerozchodila a po kamione zostal iba vrak. Celou cestou pozorujeme ako pamiatku na obete drevene a zelezne krize, ako aj na nasich cestach na miestach tragickych havarii, tu su vsak omnoho hustejsie.
Bezpecne v Coroicu si vychutnavame tropicke pocasie. Vsade plamy, kaktusy, tropicke kvety, teplucko, pri
hosteli bazen. Zdrzime sa tu 2 noci predtym akos a zase vratime do La Paz. Pocas prechadzky dolinou sme objavili fabriku na spracovanie kavy. Susia tu boby, ktore neskor lupu a odstaranuju plevel, triedia a balia. Triedenie je samozrejme manualny proces. Zeny sedia na zemy a hrabu sa vo vylupanych zrnach kavy. Takto navrecovana nevyprazena kava sa potom distribuuje do celeho sveta, prave nakladali kamion kavy do Talianka, ktory sa prepravi najskor do Chile a tam sa naklada na lod. Vecer si uzivame pod palamami za spolocnosti karibskeho rumu(samozrejme vyrobeneho v Bolivii) a na dalsi den sa uz vraciame zase do La Pazu. Par dni sa budeme este liecit, lebos a necitime este celkom zdravi a potom si pojdeme zalyzovat na Chacaltayu, najvyssie polozene lyziarske stredisko na svete. Sme tu vsak teraz mimo sezony, takze asi vlek fungovat nebude. No ved uvidime 😉
